Apatia je v našom tele malá smrť, je to úplne vypnutie emočného tela.  Telo je tak múdre, že ani na chvíľu neváha a vypína to v stave kedy už by ďalšiu bolesť neunieslo.

Chvíľu, ale trvá kým si to človek všimne, pretože predtým boli signály typu: únava, nespavosť, hnanie sa za vecami, hecovanie sa, „ešte toto dokončím a potom si oddýchnem“,

„to ešte zvládnem a podobné reči“, ktoré nám pripadajú úplne prirodzené, ale pritom zakrývajú stav emočného vyčerpania.

Viem, že znejú tieto slová ako klišé, pretože zo všetkých strán to počúvame....

Staraj sa viac o seba, zameraj sa na seba, je potrebné mať hodnotu, sebalásku...Ako ale zistíme, že sme v stave apatie?

 

     Na začiatku boli signály typu: únava, nespavosť, hnanie sa za vecami, hecovanie sa, „ešte toto dokončím a potom si oddýchnem“, „to ešte zvládnem a podobné reči“, ktoré nám pripadajú úplne prirodzené, ale pritom zakrývajú stav emočného vyčerpania. Častokrát sa toho zľakneme, ale je to práve naopak veľký DAR. Dar, ktorý nám venovalo vlastné telo, dar ochrany. Niekde v priestore za apatiou sa skrýva úplne vyčerpanie. Vyčerpanie snov, túžob, nevypočutých potrieb, vydrancované telo od minerálnych látok, vitamínov, esenciálnych mastných kyselín, vyťažených mitochondrií.

Drancujeme svoje telo 

     Predstavme si to ako baňu, z ktorej je vyťažené všetko, ale my to nevieme zhodnotiť pretože nevieme v akom stave sme začínali. Naše telo to však vie, pretože s nami komunikovalo. Preto nás prirodzene vypne, v čase nadmernej záťaže, ktorá je už neúnosná vzhľadom na homeostázu vytvorenú z podmienok neustále narastajúcich spúšťačov emočnej záťaže alebo stresu. Môžeme takto žiť aj 20 rokov bez toho, aby sme si to všimli. Respektíve žijeme tak dovtedy kým si to nevšimneme.

Neznamená, ale to stav úplnej pohody. Baňa, ktorá bola drancovaná sa drancuje ďalej ale pomalšie, najpomalšie ako to telo dokáže udržať. Keď však tento stav neskončí tak končíme. Ako keby sa minuli všetky vzácne zdroje, podobne ako sa to rieši na planéte a buď niečo zmeníme alebo končíme.

Znie to možno tvrdo, ale tá baňa je naše telo a my ho drancujeme až do posledného momentu a bez povšimnutia. Nevieme sa už ani smiať necítime radosť, jediné čo cítime je prázdno, beznádej, bezmocnosť a že nič nemá zmysel ani význam. Nevidíme ani na koniec svojho nosa, pretože náš mozog je v mozgovej hmle. Všetko sa na nás zvalilo a ležíme pod ťažobou vlastných pocitov. Ani na okamih nás nenapadne, že je to dobré, a že to je DAR. Viac a viac sa hneváme, na všetkých a na všetko, na celý svet. Každého viníme, obviňujeme a ťažoba sa ešte zväčšuje. Až nás to privalí natoľko, že nemôžeme dýchať, alebo nás to privalí natoľko, že sa nemôžeme hýbať. Ako nám odchádza dych tak cítime smrť blízko seba. Vtedy pocítime silný strach. Pocítime strach, ktorý sa dotkne každej bunky nášho tela. A vtedy ako keby prišla sila na všetko, v tom okamihu cítime či chceme žiť alebo či chceme zomrieť. My sme tí, ktorí o tom rozhodujeme.

Obnoviť vieru v seba

      Ak si vyberieme, žiť tak ideme cestou zmeny na to, aby sa mohol vypnúť stav apatie a aby telo stiahlo ochranu tak potrebuje cítiť silnú dôveru. V tomto stave rozhodnutia sa naozaj dejú skúšky. Skúšky ktoré nie sú ľahké, pretože obnoviť dôveru a vieru v seba, vieru život je síce to najľahšie, ale pre nás ako ľudí to najťažšie. Nefunguje tam nič z toho čo sme poznali, tak ako sme žili a boli. Nefunguje nič z toho čo sme si mysleli, že je stabilné, že je nám oporou. Rozhodnutím že chceme žiť sme všetko to čo nás priviedlo do stavu apatie pochovali. Jediné čo funguje je „bezhlavo“ sa pustiť do nového a iba tomu veriť. Je to ako zbaviť sa okov, ktoré držali naše telo, ktoré držali nás, ktoré nás priviedli ku koncu jednej etapy.

 

"Nevieme sa už ani smiať necítime radosť, jediné čo cítime je prázdno, beznádej, bezmocnosť a že nič nemá zmysel ani význam. "

 

Znovu do toho padáme

      Častokrát zabudneme na moment, keď sme sa rozhodovali či žiť alebo zomrieť. A keďže zabudneme na tento pocit aké to bolo byť emočne mŕtvy tak, často ba priam, veľmi rýchlo sa stav môže zopakovať. Ako sa ale blíži ten už známy pocit a my už vieme čo nás čaká tak sa znovu preberáme, ale teraz už skutočne. Náš limbický systém si pamätá presne každú jednu chvíľu a úplne presne si na to vieme spomenúť.

Stále sme taký a aj budeme, máme to v sebe ukotvené, žiadnu skúšku nedáme na 1 krát, príliš sa bojíme a okovy strachu sú silné. Budujeme si ich v sebe, nejaký čas takže aj preseknutie chvíľu trvá. Nie je možné ísť z extrému do extrému, ale iba stredom, rovnováhou. Toľko koľko vložíme toľko sa nám vráti. V tomto stave je dôležité porozumenie, trpezlivosť a dopriať si čas. Nerobiť to zbrklo. Je to naozaj dôležitý okamih, kedy je možné naozaj začať žiť. Žiť podľa snov, túžieb, predstáv v súlade z pocitmi, v súlade so samým sebou.

Budovanie dôvery v seba

     Po apatii vstávame ako fénix, zázračné slovíčko je DOSŤ. Vstávame a ideme jediné čo nás vie udržať v napredovaní je dôvera, dôvera v telo, v seba...Dôvera že keď v noci zaspíme ráno sa zobudíme, dôvera že daný deň zvládneme aj s nástrahami menom život. Dôvera, že môžeme sa rozhodovať o sebe. Dôvera sa v nás každým dňom buduje, ako keby si vybudujeme kúsok základu. Toto sú práve tie okamihy, kde treba byť plne prítomný a spoznať sa, dovoliť si prijať každú svoju stránku, celú svoju jedinečnosť, dopriať si čas, aby náš základ bol pevný a stabilný,  na to obdobie na ktoré v živote slúži.  Je to ako“ teraz alebo nikdy“. Znie to možno depresívne, ale je to úžasný stav lebo nemáme čo stratiť,  stratili sme už naozaj všetko.

V týchto chvíľach nám nepomôže pred tým si zakryť oči, ujsť či ignorovať to. Je čas sa na to pozrieť očami pravdy. Prejsť si všetko čo tento stav hovorí a prečo vznikol. Je to vzácny stav tak ho berme ako najväčší poklad na svete.

 

"Môžeme si to predstaviť ako nájsť diamant. K diamantu by sme určite pristupovali veľmi zdvorilo a vznešene."

A v nás ako pozorovateľoch to vzbudzuje vzrušenie, zvedavosť, túžbu a inšpiráciu. Niekde v hĺbke duše cítime že aj my môžeme, že aj my chceme, a že nám to právom patrí.

Spojme sa so svojou mysľou

      Áno viem, ešte stále je tam kúsok strachu, spojme sa s našou mysľou a ubezpečme ju, že sme pripravení na dobrodružstvo menom život. Akokoľvek si ho naplánujeme, akokoľvek chceme vlastniť okamihy, ktoré život prináša, o to viac sa môžeme dostať do stavu apatie. Riadiť niečo čo ani nevieme čo je, nie je možné. Kontrola dáva pocit aj keď krátkodobý, že nás nič neprekvapí a že sme v bezpečí, pritom však zaťažuje náš nervový systém a vytvára napätie a pocit tlaku. Smerovanie cestou kontroly udáva strach nie rozhodnutie.

Pri rozhodnutí cítime to dobrodružstvo v nás, každá bunka sa chveje a fandí nám. To je ako keď sa zamilujeme a vtedy máme pocit že zvládneme všetko na svete, že neexistuje prekážka. Je to presne to, ale nerobíme to pre druhého človeka ale pre seba, tento pocit zamilovanosti cítime k sebe.

Zdá sa to ako sen, ktorý keď otvoríme oči tak zmizne....Zmizne vtedy keď tomu neveríme, keď nás prevalcuje strach. Keď sa však do tvorby svojho sna pustíme, tak vtedy sa začnú diať veci. Niekto tomu hovorí, že sa odovzdávame životu... Nazvime si to ako chceme, je to jedno, dôležité je to cítiť.

Teraz sa pýtate: „ Ako to je keď už sa nechám viesť, už nikdy nezažijem apatiu?“ Zažijeme ju vždy keď ju budeme potrebovať, keď nejaký základ sa zrúti, keď sa zmenia okolnosti života a tak ako sme tak nám to už neslúži. Ani v prírode nič nie je stabilné, všetko sa prispôsobuje stavu v ktorom sa momentálne nachádza. Táto stabilita nám bola iba umelo vytvorená, na to aby sme boli v strachu, na to aby sme lipli na veciach ľuďoch aby sme boli zviazaní strachom. Vy už však všetko po týchto riadkoch viete a verím,  že aj cítite odhodlanie ísť po tej dobrodružnej ceste menom život. Aj s pocitmi, aj s emóciami, aj so vzostupmi a pádmi, aj s chybami aj s odbočením zo smeru, pretože veríme, že všetko to má význam a posúva nás to našim smerom. Pre niekoho veľmi poetické, veľmi okrášlené, veľmi jednoduché...V konečnom dôsledku všetko je jednoduché ale my si to sťažujeme.

 

Tak čo akú cestu si vyberáte? Stav apatie a následnej smrti alebo cesty poznania, dobrodružstva a VIERY?

Keď chcete zažiť zázrak tak ho žite. Len si spomeňte, ako z dvoch buniek vznikne nový život. Pozeráte sa na to ako na zázrak. Ale prečo oddelene?

Ten ZÁZRAK si TY. 

Áno na začiatku môžu byť rôzne pocity, strach či to zvládnete...čo už ale horšie sa môže stať? Čo už môžete stratiť?

Tento strach je už v tomto stave neoprávnený je to iba ochrana, rovnako si dovoliť a poprosiť ju odstrániť a dovoliť si vidieť tú pravdu. Po pravde prichádza opäť buď stav obeti, smútku alebo eufória. Smútok môže zostať prítomný, je to uvedomenie si pravdy a až po prijatí a odovzdaní prichádza stav rozhodnutia. Obeť sa opäť zastavuje, nebičujte sa už viacej tieto rany už nie sú potrebné. Nie je potrebná pozornosť zvonka ale z vnútra, na seba a k sebe.

Želám príjemnú cestu poznania s tak nádherným darom akým je APATIA.