Cítila som vinu za to, že som milovaná (Moja cesta z bludného kruhu)

Stála som tam, v hrdle tú známu pálivú hrču a v hlave jedinú vetu, ktorá ma paralyzovala: „Cítim vinu za to, že som milovaná.“

Znie to šialene, však? Prečo by sme mali cítiť vinu za niečo tak krásne? Ale po rozvode sa v mojom vnútri niečo zlomilo. Akoby som podpísala neviditeľnú zmluvu, že po "zlyhaní" vzťahu už nemám právo na lásku. Nedovoľovala som si spojiť lásku k sebe s láskou k iným. Mala som pocit, že za každý moment šťastia musím zaplatiť daň v podobe prísnosti na seba.

Keď ti telo povie „DOSŤ“

Môj život navonok vyzeral v poriadku – úsmev na tvári, fungovanie na 100 %. Ale vnútri horel tichý zápal. Ten neutíchajúci pocit viny a vnútornej nedostatočnosti ma priviedol až k diagnóze autoimunitného ochorenia.
Zrazu sa k emočnej bolesti pridala fyzická zrada. Cítila som sa vinná. Cítila som zlyhanie. Snažila som sa z toho dostať, ale... stále sa to nehýbalo. Bola som unavená a zúfalá, lebo to, čo fungovalo iným, u mňa narážalo na neviditeľnú stenu.

Pýtala som sa: Kde je problém? Prečo moje telo odmieta uzdravenie?

Tichý nepriateľ v mojej hlave
A potom som ho začula. Ten hlas. Bol tichý, takmer nenápadný, ale vibroval mi v každej bunke. Vždy, keď som si vzala hormonálnu tabletu, v duchu som si šepkala:

„Vidíš, aká si neschopná? Zase si zlyhala. Ani vlastné telo nevieš opraviť...“ Cez moje vnútro som sa vysmievala sama sebe.

V tom momente mi to došlo. Odmietala som samu seba v priamom prenose. Ten tichý vnútorný dialóg bol plný potlačenej viny, s ktorou som si celé roky ubližovala. Moje telo neochorelo "len tak" – ono sa len bránilo môjmu vlastnému odporu. Bojovalo so mnou, lebo ja som bojovala s ním.