Ing. Lenka Chrastinová, PhD., SAKHom.

 

Život bol taký krásny, jednoduchý. Každý víkend hasičské súťaže, kde som behala „o sto šesť“, partia, všetko išlo podľa predstáv. Neskôr prišlo prvé sklamanie – nedostala som sa na medicínu. Na naliehanie maminy som sa však prihlásila na Výživu ľudí. Učenie som milovala, a tak to išlo hladko. Nebola to síce medicína, ale boli sme skvelá partia, a tak sa už neskôr horšie fokusovalo na ďalšie prijímačky. Moja cieľavedomosť bola taká silná, že som si povedala: „Doštudujem to na červený diplom a spravím si PhD.“ Veci nešli úplne podľa plánu a ja som skončila na inej fakulte, kde som si povedala: „Všetko zvládnem, ja to dám!“ A tak som dokazovala ostatným, že si splním svoj sen, aj keď mi v tomto prípade život jasne dával stopku. Ale ja som to prerazila.

V tom čase som už bola vydatá. S manželom sme išli spoločnou cestou – on doktorát končil a ja som ho začínala. Mali sme toľko spoločných tém... Potom začal pracovať a mal moju plnú podporu. V prvej práci sa necítil dobre, a tak som použila svoju prirodzenosť – ukázala som mu jeho hodnotu a to, že má na viac. Nabral odvahu a našiel si prácu, kde bol „the best of the best“. No tam náš príbeh končí. Neustál obdiv a bol mi neverný... Nasledovali dva roky snahy, dva roky spoločných rozhovorov, pokusov, vlastných aj spoločných riešení. Každý deň stále tá istá, neutíchajúca bolesť.

A v hlave jediná otázka: PREČO?

Potom prišiel rozvod. Ukončiť veci som musela ja. Chcelo to silu a odvahu. Dala som do toho posledné zvyšky seba a zostala som úplne sama v realite, kde všetko, v čo som verila, padlo. Neexistovalo to. Všetko, čo som tie roky budovala, nemalo viac zmysel. Jednoducho to nebolo... Bola som to iba ja, rozbitá na márne kúsky. Úprimne? Nemala som najmenšiu chuť pokračovať. Môj život bol na hrane.

Mala som však zostať, aj keď som ešte nerozumela, prečo. Odpovede na moje otázky som vtedy nevnímala, cítila som iba bolesť. Prvým rozhodnutím bolo dokončiť PhD. Všetky tie roky som nemohla nechať len tak, a tak som sa zafokusovala a ukončila to. Pri odovzdávaní diplomu som však vo svojom srdci cítila absolútne prázdno. Uvedomila som si, že som musela dosiahnuť najvyšší stupeň vzdelania a študovať 18 rokov len na to, aby som pochopila, že nemám čo komu dokazovať. Mám proste žiť seba.

Len otázka znela: Ako? Veď ma to vlastne nikto nenaučil.

Cítila som vinu, obavy a obrovský smútok. Dovolila som si plakať. Plakala som dva týždne v kuse. Vtedy som ani netušila, akú prácu robím pre svoje telo – bolesť a žiaľ potrebovali odísť. Pamätám si ako dnes, že po dvoch týždňoch kontinuálneho plakania som sa odfotila. Mala som opuchnutú tvár, nebola som to ja. Pozrela som sa na tú fotku a povedala som si: Už nikdy viac. Pre nikoho, pre žiadnu osobu, toto už nedovolím.

Uvedomila som si pravdy a odpovede na moju otázku „prečo?“.

Hľadala som rodinu, ktorú som nikdy nemala. Uvedomila som si, že rodina sa nezískava, rodina sa tvorí. A ty si ju vytvoríš takú, po akej túžiš, ale začneš sebou.

Bola som rozvedená, rovnako ako moja mamina. Cítila som to ako absolútnu prehru a zlyhanie. Čo iné mi však zostávalo, než prijať status „rozvedená“? Pamätám si, ako som to nikde nechcela uvádzať, ale musela som to robiť všade. Týmto statusom som však získala oveľa viac. Prijala som prvýkrát svojho otca, pretože som si zmenila priezvisko a prvýkrát v živote som bola hrdá na to, ako sa volám. To meno sa úplne hodilo k tomu, čím som prechádzala: Staronová. No uznaj...

Status rozvedenej mi pomohol obnoviť vzťah s maminou. Začali sme sa chápať, priepasť medzi nami zmizla. Začala som vnímať, koľko vecí som získala, ale stále som nevedela, ako ďalej.

Položila som si otázku: „Čo som milovala predtým, než som bola vydatá? V tínedžerskom veku?“

Išlo to samo. Rada beháš? Vrátila som sa k behu a zabehla polmaratóny.

Miluješ maľovanie? Dovtedy som všetko zvýrazňovala len čiernobielo, ale teraz som chcela farby. Začala som maľovať. Môj prvý farebný obraz mi dodnes visí na stene. Pamätám si, ako som ho niesla domov – celú cestu som hopsala, skákala a tešila sa zo svojho farebného sveta. Tieto aktivity však zaplnili len dva dni v týždni.

A čo tie zvyšné? Tanec mi neraz zachránil život. Toľko pretancovaných nocí, uvoľnených emócií a spojenia so sebou. Začala som s brušnými tancami. Prvýkrát som bola v kruhu žien, ktoré sa neporovnávali, a ja som si to v tichosti užívala.

Stále to však bolo málo. Stala som sa „ľadovým medveďom“ a ponárala sa do studenej vody. Vtedy som ani netušila, že si tým regulujem nervový systém a dostávam sa z traumy. Splnila som si sen plávať v ľadovom Hrone. Cítila som, ako sa do mňa pomaličky vracia esencia a chuť žiť, nielen prežívať. No víkendy boli stále dlhé a prázdne. Začala som študovať homeopatiu a zrazu som mala víkendy vyriešené na štyri roky. Wow.

Začínala som byť naplnená, spokojná, silnela som zvnútra.

Až kým neprišla otázka: Čo ja a partner?

Cítila som strach. Čo ak sa to zopakuje? Povedala som si, že najprv musím žiť svoju hodnotu, inak do vzťahu nejdem. Túto pravdu som išla „vstrebať“ až do Kambodže. Kamarátka tam založila kliniku v slumoch a išli sme pomáhať. Bol to taký hlboký zážitok, že mi priniesol moju absolútnu hodnotu. Začala som sa na svoj život pozerať s vďačnosťou. „Iba“ som sa rozviedla a som sama. Niekto nemá zdravie, bezpečie ani rodinu – a ja to všetko mám. Pamätám si ten pocit: Tie najväčšie hodnoty nosíš v sebe. Ako keby mi to pošepkal nejaký hlas a ja som ho konečne počula.

Ako bolo v Kambodži si pozrieš tu

 

Vtedy prišiel ON. Úplne nečakane. Zamilovala som sa ako 15-ročná. Bolo to až desivé. Stála som pred rozhodnutím: otvoríš svoje srdce plné lásky, alebo ho uzamkneš navždy? Vsadila som na svoju starú vlastnosť – idem do toho, bude to super! Začiatok tomu však vôbec nenasvedčoval. Čakala som na neho 365 dní. Boli sme kolegovia, každý deň v jednej kancelárii, on mal vtedy priateľku. Dodnes neviem, ako som to zvládla, ale každé ráno aj večer som zaspávala s pocitom, že sme spolu. Bol to taký silný vnútorný moment, až sa to nakoniec stalo.

Dnes sme spolu, sme manželia 11 rokov a máme dve úžasné deti, ktoré vznikli z absolútnej lásky. Človek by si povedal – život snov. Ale nebolo to úplne tak. Stále mi chýbalo tých mojich posledných 20 % podstaty, ktorá zostala skrytá v úzadí. A vtedy prišla autoimunita štítnej žľazy. Bola to rana. Skoplo ma to na kolená. Hanbila som sa. Ja, homeopatka, ktorá pomáha iným meniť životy, som sama ochorela a musím brať lieky? Najprv som to ignorovala. Tvárila som sa, že to neexistuje. Pri autoimunite je „dobre“ to, že ju zo začiatku necítiš, je to tichý zabijak. Potom som otehotnela a potratila. Tá bolesť bola neskutočná. Uvedomila som si, že moje telo je slabé a potrebuje moju pozornosť. Potrebujem samu seba.

Keď som sa na to všetko pozrela, videla som tie „chápadlá strachu“ z minulosti: Staraj sa o iných, inak ho stratíš. Buď ticho, inak ho stratíš. Nevadí, že nemáš čas na seba, hlavne, že ostatní sú spokojní... Videla som všetky tie klamstvá a začala som ich pomenovávať. Nechápala som – vzťah bol funkčný, mám sa o koho oprieť, komunikujeme... Tak kde je chyba?

Pravda bola taká, že som oddelila lásku k iným od lásky k sebe. Tieto dve lásky spolu nespolupracovali, ale bili sa. Láska je však len jedna. Musím milovať seba rovnako ako iných. Ale ako? Kde nájsť čas pri deťoch, domácnosti a práci?

Potom prišlo silné uvedomenie: Cítim vinu. Cítim vinu za to, že som milovaná. Začala som tú vinu riešiť, išla som do hĺbky. Cez ňu som spoznala svoju hodnotu a to, čomu skutočne verím. Vina mi pomohla spoznať moje hranice, už mnou viac nemohla ovládať.

Hanba mi zase dovolila prijať zodpovednosť a nájsť pozitívny odkaz z minulosti.

 

Chcem bezplatnú konzultáciu

 

Tak sa začala moja cesta skutočného uzdravovania.

Zmenila som stravu, začala pracovať s kortizolom a reguláciou nervového systému. Učila som sa komunikovať to, čo cítim. Napriek tomu sa to občas nehýbalo a ja som bola unavená a smutná.

Pýtala som sa: Prečo to moje telo odmieta? Kde odmietam ja seba?

Odmietala som konvenčnú medicínu. Každý deň, keď som brala hormón, hovorila som si: Vidíš, aká si neschopná, nevieš to vyriešiť. Bol to bludný kruh sebaodmietania. Až keď som začala dávať pozornosť svojmu vnútornému rozhovoru, pochopila som tú silu. Ten hlas bol tichý, ale vibroval celým telom. Bolo v ňom toľko hnevu...au

Až kým som s tým hnevom nezačala pracovať. Hnev nie je zlý, tak ako sme ho zaškatuľkovali – je to hybná sila zmeny.

Na workshopoch som videla, že ľudia po práci s hnevom neožívajú agresiou, ale energiou a tvorivosťou. To bol bod zlomu. Použila som svoj hnev na láskavý prístup k sebe.

Tam, kde som chcela byť na seba prísna, som sa zastavila. Začala som na seba reagovať so súcitom a pochopením, nie s kritikou a odporom. Svoju chorobu som predtým považovala za „hnus“, dnes jej ďakujem. Naučila ma rozumieť emóciám a sile vnútorného hlasu.

Dnes môj zdravotný stav smeruje k lepšiemu. Autoimunita mi pomáha neprestať kráčať po ceste sebapoznania. Môj hlas je súčasťou tejto cesty – cezeň som k tebe bližšie, cezeň ti odovzdávam láskavosť a sprevádzam ťa na tvojej ceste k sebaláske. Pretože láska sa nedelí, iba sa násobí. To nie je klišé, to je fakt, ktorý potrebuješ v sebe cítiť.

Dnes si dovolím nazvať sa mentorkou. Nie som tá, ktorá ti dáva rady alebo ťa bude podopierať.

Som mentorka, ktorá ti dovolí stať sa tvojou pravou verziou – tak prirodzene, že si ani neuvedomíš, že si niekedy bola iná. Budeš to proste ty a tvoje okolie pôjde s tebou. Ako rastie tvoje sebaprijatie, zrkadlia to aj tvoje vzťahy. Nebojíš sa konfliktu, lebo vieš, že je to posun. Vnútorne si veríš.

Moja cesta sa profilovala postupne. Vedela som, že homeopatia nie je konečná stanica – cítila som, že dokážeme rásť aj bez pomôcok, pretože všetko nosíme v sebe.

Svoju jedinečnosť. A pokiaľ sa s ňou nespojíš, chýbaš celému svetu, chýbaš svojej rodine. Dnes stojím v pozícii mentorky, ktorá odovzdáva svoje prežité skúsenosti. Vytváram prostredie, kde si absolútne sama sebou, autentická, uvoľnená a hýčkaná. Pretože len vtedy dokážeš otvoriť svoje srdce.

 

 

 

Začni tu